Delfínoterapia

Delfínoterapia, druh zooterapie a hydroterapie, pacient je v úzkom spojení s morskými cicavcami z čeľade delfínovité. Základom efektívneho terapeutického a rehabilitačného cvičenia je plávanie a hranie sa postihnutých jednotlivcov s delfínmi.

delfiny

Ultrazvuk delfínom

Ultrazvuk emitovaný delfínom pozitívne ovplyvňuje neurobiologický a endokrinný systém. Asistovaná delfínoterapia sa prehĺbila v polovici 20. storočia antropologičkou Betsy Smith. Terapia poskytuje pomoc ľuďom s epilepsiou či dyslexiou. Delfínoterapia sa uskutočňuje za prítomnosti terapeuta, ktorý dohliada na dodržiavanie cieľov terapie. Plávanie s delfínom prebieha väčšinou 10 až 30 minút. Pobozkanie delfína alebo tanec s delfínom zaraďujeme k obľúbeným trikom.

Urýchlenie poškodených buniek v mozgu

Terapia urýchľuje regeneráciu poškodených buniek v mozgu. Samici pri pôrode pomáhajú ďalšie dva delfíny, sprevádzajú novorodenca k vodnej hladine. Rovnakým spôsobom poskytujú pomoc aj jednotlivcovi, ktorý je postihnutý mozgovou obrnou, mentálnou retardáciou či Downovým syndrómom. Delfínoterapia je finančne náročná.

Delfín skákavý

Samotný delfín skákavý, morský cicavec z čeľade delfínovité, meria v priemere 2 metre a jeho hmotnosť sa pohybuje od 200 do 300 kilogramov. Dokáže vyskočiť do výšky 3 až 4 metrov a pláva rýchlosť 35 až 40 kilometrov za hodinu. Vyskytuje sa v Stredozemnom mori a Čiernom mori.

Delfín obyčajný

Delfín obyčajný v porovnaní s delfínom skákavým váži len 80 kilogramov. Pár zaujímavostí. Telo delfína je anatomicky prispôsobené životu vo vode, čomu zodpovedá výborne vyvinutý mozog, počas odpočívania dokážu vypnúť jednu polovicu mozgu. Prostredníctvom rôznych zvukov komunikujú vo vlastnom jazyku, najinteligentnejšie živočíchy na svete. Delfíny sú schopné vyjadriť pocity aj cítiť odpor, žiarlivosť a lásku. Výbornú navigáciu im umožňuje sluch. Pomocou chuťových pohárikov rozlišujú rôzne druhy chute. Dobre trénovateľné. Zásluhou delfínoterapie je znížená agresivita, posilnenie komunikačných schopností a dlhšie udržanie pozornosti. Vplyvom alternatívnych terapií pacienti prechádzajú obrovskou zmenou a pociťujú radosť.

Pokračovať v čítaní

Genetika

Genetika je disciplína biológie, skúmajúca dedičnosť a premenlivosť. Johann Gregor Mendel, zakladateľ genetiky, krížením hrachových sadeníc vytvoril súhrn zákonov o dedičnosti. Všetky typy buniek obsahujú genetickú informáciu, nevyhnutnú pre zachovanie biodiverzity na Zemi.

genetika

Genetické informácie

Nositeľom genetickej informácie u prokaryotických (prvojadrových) a eukaryotických organizmoch je bunkové jadro, nie vždy obalené dvojitou jadrovou membránou (karyolémou). Pri nebunkových organizmoch je genetická informácia obsiahnutá v jednej molekule nukleovej kyseliny. V rámci nukleovej kyseliny rozoznávame RNA vírusy (zvyčajne rastlinné) a DNA vírusy (väčšinou živočíšne). V genetike sa často používa kvantita odborných pojmov.

Gén organizmu

Príkladom je aj gén, ktorý je základnou jednotkou genetickej informácie. Súbor všetkých génov organizmu tvorí genóm bunky, skladajúc sa z jadrovej, mitochondriálnej a chloroplastovej zložky. Jadrová zložka (DNA) je súčasťou chromatínu, z ktorého sa počas bunkového delenia formujú chromozómy. Homologické chromozómy sa v telových (somatických) bunkách nachádzajú v páre, zatiaľ čo v pohlavných bunkách sa nachádza polovičný počet chromozómov. Pohlavné chromozómy sa nazývajú aj sexozómy či gonozómy. Alela, konkrétna forma génu, sa môže nachádzať len na jednom mieste chromozómu, určuje farbu kvetu hrachu, vyskytuje sa vo viacerých farbách, napríklad alela pre červenú a bielu farbu. Rozlišujeme dominantnú a recesívnu alelu. Konkrétne miesto na chromozóme sa nazýva lokus.

Zvláštnosť genetiky

Fenotyp, súbor všetkých znakov organizmu, je podmienený genotypom, súborom alel jednej bunky. Zvláštnosťou genetiky sú práve genetické mutácie (aberácie), ktoré sa prenášajú z rodičov na potomkov. Poznáme aj genómové mutácie, príkladom ktorých je Downov syndróm, prejavujúci sa zníženou inteligenciou a nižším vzrastom. Ďalšou genómovou mutáciou je Edwardsov syndróm, pre ktorý je príznačná mentálna retardácia a srdcové chyby s ťažkým priebehom. Ako vrodené chyby, tak aj psychické poruchy sa dedia zo staršej generácie na mladšiu. Dedí sa aj farba pleti, očí a mnohé ďalšie znaky, typické pre každého jednotlivca.

Pokračovať v čítaní

Srdcovo-cievne ochorenia

Kardiovaskulárne ochorenia sú choroby srdca a ciev. Srdcovo-cievny systém má viacero dôležitých funkcií ako je rozvádzanie krvi po ľudskom tele, dodávanie tkanivám kyslík a živiny, a odstraňovanie odpadových látok.

pulz srdca

Srdce

Srdce je dutý svalový orgán, ktorý svojou činnosťou zabezpečuje pľúcny a telový krvný obeh. Medzi choroby spôsobené aterosklerotickými degeneratívnymi zmenami patrí periférne artériové ochorenie dolných končatín, cievna mozgová príhoda a ischemická choroba srdca. Rozlišujeme ovplyvniteľné a neovplyvniteľné rizikové faktory kardiovaskulárnych ochorení. Jedným z neovplyvniteľných rizikových faktorov je vek človeka. Ovplyvniteľnými rizikovými faktormi sú fajčenie cigariet, cukrovka a psychosociálne faktory.

Choroby srdca

Ateroskleróza je ochorenie periférneho obehového systému, spôsobuje upchávanie ciev nánosmi tukových látok. Infarkt myokardu, ochorenie koronárnych artérií, je následkom prerušenia prívodu krvi. Dôsledkom akútneho infarktu (nekrózy) myokardu je náhla srdcová smrť, zapríčinená arytmiou. Príznakom nekrózy je silná palivá alebo tlaková bolesť za hrudnou kosťou. Žilová trombóza alebo flebotrombóza je vytvorenie trombusu (krvnej zrazeniny) vnútri žily. Medzi príznaky hlbokej žilovej trombózy patrí tlaková bolesť na vnútornej strane chodidla, bolesti v lýtku, cítiac pri ohnutí chodidla, rastúci edém (opuch). Krvnú zrazeninu je možné chirurgicky odstrániť, pomocou cievnej protézy. Prevenciou je dostatočný pravidelný pohyb či primerané dávkovanie potravy. Medzi najhoršie srdcovo-cievne ochorenia patrí aj mozgová mŕtvica, ktorá je typická hlavne pre staršie ročníky. Príčinou cievnej mozgovej príhody (CMP) je nedostatočne okysličený mozog, zablokovaná mozgová tepna. Mozgová mŕtvica a infarkt sú celosvetovo najčastejšie príčiny smrti. Jedným z hlavným rizikových faktorov, ktoré vieme ovplyvniť je fajčenie. Srdcovo-cievne ochorenia sú celosvetovo najčastejšou príčinou smrti. Dôležité je dodržiavať zdravú životosprávu a vyhýbať sa fajčeniu a nadmernej obezite. Pri akejkoľvek komplikácií je podstatné, sa poradiť s odborným lekárom.

Pokračovať v čítaní

Canisterapia

Najvernejší priateľ človeka ako pomôcka v psychoterapeutickej liečbe. Čo je vlastne canisterapia? Animoterapia zo slova animo v preklade duša je liečenie pomocou terapeutických zvierat.

canisterapia

Terapia prostredníctvom psa

Jeden zo spôsobov animoterapie predstavuje práve canisterapia, náplňou ktorej je fyzická, psychická a hlavne sociálna pohoda klienta. Terapia prebieha prostredníctvom psa. Canisterapia umožňuje bezproblémovú integráciu do spoločnosti, zlepšuje psychické a sociálne vnímanie okolia, vzbudzuje pocit bezpečia, odbúrava stres, a zvyšuje sebavedomie. Pri canisterapii sa môžu používať rôzne polohovacie pomôcky. Počas polohovania sa u pacienta uvoľňuje mimika, zvyšuje citlivosť a prehlbuje očný kontakt. S canisterapiou sa stretávame v domove sociálnych služieb, využíva sa u ľudí všetkých vekových kategórií. Priamo alebo nepriamo sa canisterapii zúčastňuje canisterapeutický tím, interdisciplinárny tím odborníkov, klient, zariadenie, dobrovoľník, rodina, chovateľ, zverolekár a canisterapeutické združenie.

Živelná a riadená canisterapia

Canisterapiu delíme na živelnú a riadenú, prípadne verný priateľ v domácnosti alebo spoločník v terapii. Živelná canisterapia pomáha najmä problémovým deťom, trpiace hyperaktivitou, ale aj osamelým, starým a na srdce chorým ľuďom. Riadená canisterapia pomáha zase pacientom s detskou mozgovou obrnou, autistom a mentálne postihnutým ľuďom.

Canisterapia a pes

Každý terapeutický pes musí vedieť plniť základné povely. Základné vlastnosti spoločníka sú trpezlivosť a ovládateľnosť. Pri canisterapii nie je dôležité plemeno psa, ale charakter. Správna výchova tvorí základ terapeutického psa. Pes sa v prvom rade nesmie báť kontaktu s ľuďmi. Klient alebo pacient, ale ani terapeutický pes nesmú byť nútení vzájomného kontaktu. Canisterapia sa využívala už v dávnych civilizáciách. Prvé zmienky o canisterapii pochádzajú z 9. storočia, odvtedy vznikli viacero centier, zaoberajúce sa animoterapiou. Canisterapia sa využíva vo fyzioterapii, socioterapii, psychoterapii a v špeciálnej pedagogike. Canisterapia má viacero využití a je nesmierne dôležitá pre samotnú sebarealizáciu pacienta.

Pokračovať v čítaní