Máme pre Vás prehľad najviac vyskytujúcich sa parazitov v ľudskom tele. Aké sú príznaky parazitov v tele človeka? Chudnutie a bolesť brucha pri jedení surového mäsa s domácich zvierat, diviny alebo z neupravenej zeleniny a ovocia. Parazity v tele májú aj dlhodobé následky.

Mrľa

Mrľu môžete dostáť z neumytej zeleniny a ovocia. Najčastejšie sa vyskytuje u deti od 5 až 10 rokov, ale liečiť sa musí celá rodina. V ľudskom tele sa nachádza v slepom a hrubom čreve. Veľkosť mrle je do 1 cm a v noci sa samičky nachádzajú v konečníku, kde nakladú vajíčka.  Dotykom ruky detí sa potom ďalej šíri parazit.

Hlísta

Z ošípanej alebo diviaka môžete dostať fekálnou formou. Zasa ide o nedostatočnú hygienu a neupravenú stravu.  Hlísta prežíva hlavne v tenkom čreve.  Dospelá hlísta meria do 9 cm a rada sa prechádza žlčovými cestami do pankreasu. Pri ochorení dieťaťa sa musí preliečiť celá rodina v karanténe. Pri mrľach a hlístach musíme zabezpečovať dezinfekciu a neustále pranie pri vysokej teplote.

Svalovec

Svalovec je parazitný červ, ktorý prežíva v jednom hostiteľovi. Larvy vedia prežiť v mäse diviaka, medveďa alebo ošípanej aj v zmrazenom stave.  Nakaziť sa môžeme z málo tepelne upraveného mäsa. Po zjedení nakazeného mäsa sa svalovec presunie zo žalúdka do čreva.  V čreve sa vyvinú a samička nakladie vajíčka.  Vyvinuté larvy sa lymfatickým a krvným obehom dostávajú do svalstva. Larvy poškodzujú svalové vlákna a spôsobujú svalový zápal hlavne v končatinách, brušné a očné svaly, jazyk a sánky. Medzi parazity v tele je svalovec najhorší.

Pásomnica

Pásomnice sú parazitné červy, ktoré rovnako ako svalovce sa prenášajú do ľudského tela surovým alebo tepelne neupraveným mäsom. Napríklad špecialitou známou ako biftek z nakazeného zvieraťa. Poznáme veľa druhou pásomnice z hovädzieho, bravčového alebo rybieho mäsa. Pásomnica prežíva v čreve a dorastá až do 10 metrov. Parazit je hermafrodit, preto si oplodňuje vajíčka sám, ktoré sa potom vylučujú stolicou.  Príznaky ochorenia sú hnačky, nafukovanie a bolesť brucha. Najhoršia je migrácia pásomnice do srdca, mozgu alebo oči, kde môže poškodzovať orgány. Proti všetkým parazitom v ľudskom tele vieme bojovať dezinfekciou potravín, rúk a dobrou tepelnou úpravou potravín.

Delfínoterapia, druh zooterapie a hydroterapie, pacient je v úzkom spojení s morskými cicavcami z čeľade delfínovité. Základom efektívneho terapeutického a rehabilitačného cvičenia je plávanie a hranie sa postihnutých jednotlivcov s delfínmi.

Ultrazvuk delfínom

Ultrazvuk emitovaný delfínom pozitívne ovplyvňuje neurobiologický a endokrinný systém. Asistovaná delfínoterapia sa prehĺbila v polovici 20. storočia antropologičkou Betsy Smith. Terapia poskytuje pomoc ľuďom s epilepsiou či dyslexiou. Delfínoterapia sa uskutočňuje za prítomnosti terapeuta, ktorý dohliada na dodržiavanie cieľov terapie. Plávanie s delfínom prebieha väčšinou 10 až 30 minút. Pobozkanie delfína alebo tanec s delfínom zaraďujeme k obľúbeným trikom.

Urýchlenie poškodených buniek v mozgu

Terapia urýchľuje regeneráciu poškodených buniek v mozgu. Samici pri pôrode pomáhajú ďalšie dva delfíny, sprevádzajú novorodenca k vodnej hladine. Rovnakým spôsobom poskytujú pomoc aj jednotlivcovi, ktorý je postihnutý mozgovou obrnou, mentálnou retardáciou či Downovým syndrómom. Delfínoterapia je finančne náročná.

Delfín skákavý

Samotný delfín skákavý, morský cicavec z čeľade delfínovité, meria v priemere 2 metre a jeho hmotnosť sa pohybuje od 200 do 300 kilogramov. Dokáže vyskočiť do výšky 3 až 4 metrov a pláva rýchlosť 35 až 40 kilometrov za hodinu. Vyskytuje sa v Stredozemnom mori a Čiernom mori.

Delfín obyčajný

Delfín obyčajný v porovnaní s delfínom skákavým váži len 80 kilogramov. Pár zaujímavostí. Telo delfína je anatomicky prispôsobené životu vo vode, čomu zodpovedá výborne vyvinutý mozog, počas odpočívania dokážu vypnúť jednu polovicu mozgu. Prostredníctvom rôznych zvukov komunikujú vo vlastnom jazyku, najinteligentnejšie živočíchy na svete. Delfíny sú schopné vyjadriť pocity aj cítiť odpor, žiarlivosť a lásku. Výbornú navigáciu im umožňuje sluch. Pomocou chuťových pohárikov rozlišujú rôzne druhy chute. Dobre trénovateľné. Zásluhou delfínoterapie je znížená agresivita, posilnenie komunikačných schopností a dlhšie udržanie pozornosti. Vplyvom alternatívnych terapií pacienti prechádzajú obrovskou zmenou a pociťujú radosť.

Genetika je disciplína biológie, skúmajúca dedičnosť a premenlivosť. Johann Gregor Mendel, zakladateľ genetiky, krížením hrachových sadeníc vytvoril súhrn zákonov o dedičnosti. Všetky typy buniek obsahujú genetickú informáciu, nevyhnutnú pre zachovanie biodiverzity na Zemi.

Genetické informácie

Nositeľom genetickej informácie u prokaryotických (prvojadrových) a eukaryotických organizmoch je bunkové jadro, nie vždy obalené dvojitou jadrovou membránou (karyolémou). Pri nebunkových organizmoch je genetická informácia obsiahnutá v jednej molekule nukleovej kyseliny. V rámci nukleovej kyseliny rozoznávame RNA vírusy (zvyčajne rastlinné) a DNA vírusy (väčšinou živočíšne). V genetike sa často používa kvantita odborných pojmov.

Gén organizmu

Príkladom je aj gén, ktorý je základnou jednotkou genetickej informácie. Súbor všetkých génov organizmu tvorí genóm bunky, skladajúc sa z jadrovej, mitochondriálnej a chloroplastovej zložky. Jadrová zložka (DNA) je súčasťou chromatínu, z ktorého sa počas bunkového delenia formujú chromozómy. Homologické chromozómy sa v telových (somatických) bunkách nachádzajú v páre, zatiaľ čo v pohlavných bunkách sa nachádza polovičný počet chromozómov. Pohlavné chromozómy sa nazývajú aj sexozómy či gonozómy. Alela, konkrétna forma génu, sa môže nachádzať len na jednom mieste chromozómu, určuje farbu kvetu hrachu, vyskytuje sa vo viacerých farbách, napríklad alela pre červenú a bielu farbu. Rozlišujeme dominantnú a recesívnu alelu. Konkrétne miesto na chromozóme sa nazýva lokus.

Genetika zvlážnosti

Fenotyp, súbor všetkých znakov organizmu, je podmienený genotypom, súborom alel jednej bunky. Zvláštnosťou genetiky sú práve genetické mutácie (aberácie), ktoré sa prenášajú z rodičov na potomkov. Poznáme aj genómové mutácie, príkladom ktorých je Downov syndróm, prejavujúci sa zníženou inteligenciou a nižším vzrastom. Ďalšou genómovou mutáciou je Edwardsov syndróm, pre ktorý je príznačná mentálna retardácia a srdcové chyby s ťažkým priebehom. Ako vrodené chyby, tak aj psychické poruchy sa dedia zo staršej generácie na mladšiu. Dedí sa aj farba pleti, očí a mnohé ďalšie znaky, typické pre každého jednotlivca.

Kardiovaskulárne ochorenia sú choroby srdca a ciev. Srdce má viacero dôležitých funkcií ako je rozvádzanie krvi po ľudskom tele, dodávanie tkanivám kyslík a živiny, a odstraňovanie odpadových látok.

Srdce

Srdce je dutý svalový orgán, ktorý svojou činnosťou zabezpečuje pľúcny a telový krvný obeh. Medzi choroby spôsobené aterosklerotickými degeneratívnymi zmenami patrí periférne artériové ochorenie dolných končatín, cievna mozgová príhoda a ischemická choroba srdca. Rozlišujeme ovplyvniteľné a neovplyvniteľné rizikové faktory kardiovaskulárnych ochorení. Jedným z neovplyvniteľných rizikových faktorov je vek človeka. Ovplyvniteľnými rizikovými faktormi sú fajčenie cigariet, cukrovka a psychosociálne faktory.

Choroby srdca

Ateroskleróza je ochorenie periférneho obehového systému, spôsobuje upchávanie ciev nánosmi tukových látok. Infarkt myokardu, ochorenie koronárnych artérií, je následkom prerušenia prívodu krvi. Dôsledkom akútneho infarktu (nekrózy) myokardu je náhla srdcová smrť, zapríčinená arytmiou. Príznakom nekrózy je silná palivá alebo tlaková bolesť za hrudnou kosťou. Žilová trombóza alebo flebotrombóza je vytvorenie trombusu (krvnej zrazeniny) vnútri žily. Medzi príznaky hlbokej žilovej trombózy patrí tlaková bolesť na vnútornej strane chodidla, bolesti v lýtku, cítiac pri ohnutí chodidla, rastúci edém (opuch).

Krvnú zrazeninu je možné chirurgicky odstrániť, pomocou cievnej protézy. Prevenciou je dostatočný pravidelný pohyb či primerané dávkovanie potravy. Medzi najhoršie srdcovo-cievne ochorenia patrí aj mozgová mŕtvica, ktorá je typická hlavne pre staršie ročníky. Príčinou cievnej mozgovej príhody (CMP) je nedostatočne okysličený mozog, zablokovaná mozgová tepna. Mozgová mŕtvica a infarkt sú celosvetovo najčastejšie príčiny smrti. Jedným z hlavným rizikových faktorov, ktoré vieme ovplyvniť je fajčenie. Srdcovo-cievne ochorenia sú celosvetovo najčastejšou príčinou smrti. Dôležité je dodržiavať zdravú životosprávu a vyhýbať sa fajčeniu a nadmernej obezite. Pri akejkoľvek komplikácií je podstatné, sa poradiť s odborným lekárom.

Najvernejší priateľ človeka a pomôcka v psychoterapeutickej liečbe. Čo je vlastne canisterapia? Animoterapia zo slova animo v preklade duša je liečenie pomocou terapeutických zvierat.

Terapia prostredníctvom psa

Jeden zo spôsobov animoterapie predstavuje práve canisterapia. Náplňou ktorej je fyzická a psychická, hlavne sociálna pohoda klienta. Terapia prebieha prostredníctvom psa. Umožňuje bezproblémovú integráciu do spoločnosti a zlepšuje psychické, sociálne vnímanie okolia a vzbudzuje pocit bezpečia, odbúrava stres, a zvyšuje sebavedomie. Pri canisterapii sa môžu používať rôzne polohovacie pomôcky. Počas polohovania sa u pacienta uvoľňuje mimika, zvyšuje citlivosť a prehlbuje očný kontakt. S canisterapiou sa stretávame v domove sociálnych služieb a využíva sa u ľudí všetkých vekových kategórií. Priamo alebo nepriamo sa canisterapii zúčastňuje canisterapeutický tím a interdisciplinárny tím odborníkov, klient a zariadenie, dobrovoľník a rodina, chovateľ, zverolekár a canisterapeutické združenie.

Živelná a riadená canisterapia

Canisterapiu delíme na živelnú a riadenú, prípadne verný priateľ v domácnosti alebo spoločník v terapii. Živelná canisterapia pomáha najmä problémovým deťom, ktoré trpiacia hyperaktivitou. Pomáha aj osamelým a starým na srdce chorým ľuďom. Riadená canisterapia pomáha zase pacientom s detskou mozgovou obrnou, autistom a mentálne postihnutým ľuďom.

Canisterapia a pes

Každý terapeutický pes musí vedieť plniť základné povely. Vlastnosti spoločníka sú trpezlivosť a ovládateľnosť. Pri canisterapii je dôležitý charakter nie plemeno psa. Správna výchova tvorí základ terapeutického psa. Pes sa v prvom rade nesmie báť kontaktu s ľuďmi. Klient a pacient, ale ani terapeutický pes nesmú byť nútení vzájomného kontaktu. Canisterapia sa využívala už v dávnych civilizáciách. Prvé zmienky o canisterapii pochádzajú z 9. storočia, odvtedy vznikli viacero centier, zaoberajúce sa animoterapiou. Využíva sa vo fyzioterapii, socioterapii, psychoterapii a v špeciálnej pedagogike. Cvičenie má viacero využití a je nesmierne dôležitá pre samotnú sebarealizáciu pacienta.